Ahoj čitateľ, píšem preto  články lebo verím že si ho niekto prečíta, preto ich tak  píšem, propagujem  lebo to ma zmysel , keď čítate tento článok čítate o rebelke ktorá sa postavila na vlastné nohy a funguje v živote.

Na začiatok

Narodila sa malá nevládna bezbranná, slabá Baja ktorá bola odkázaná na pomoc rodičom. Mala som tak oslabené svaly že so mnou museli rodičia pravidelne cvičiť. A pre malé bábätko je určite nepríjemné keď musí každý deň cvičiť. Navyše to mojich rodičov stálo kopec času a energie ktorú museli so mnou vynaložiť. Nakoniec som to dobojovala a postupne som sa naučila chodiť a spevniť si svaly ako tak. No nebolo to pre mňa ľahké ale dala som to nakoniec.

V kolektíve sa mi tiež zo začiatku poslúchať nechcelo ani autority. Mala som ísť s triedou v prvom ročníku na základnej škole na plavecký kurz učiť plávať. Tak si viete predstaviť čo tam robil taký rebel ako ja. Samozrejme som si tam vymýšľala svoje veci . A nie každý to vie zvládnuť so mnou dopadlo to tak že ma vylúčili z krúžku že som si robila svoje veci. Až neskôr som pochopila že keď chcem fungovať v kolektíve musím robiť to čo aj ostatný a poslúchať. Ale to mi trvalo veľmi dlho.

Zvykanie si na systém

V základnej škole som dosť nevynikala. Bola som priemerná trojkárka a štvorkárka. Dokonca mi sestra musela pomáhať v  druhom stupni s matematikou a s cudzími jazykmi aby som daný ročník len tak tak prešla a nemusela ho znovu opakovať. Poviem Vám bola to fuška . To mi dalo riadne zabrať. A to ešte nehovorím o slovenskej gramatike. Na diktátoch so bežne dostávala štvorky občas sa mi pošťastila aj nijaká trojka.

Nebolo to ľahké prejsť základnú školu, ale som to zvládla. Myslela som si že už nič  ťažšie nebude a mýlila som sa. Prišla stredná škola ktorá mi otvorila oči. Pomaly mi bolo smutno za základnou školou.

Skúšanie nových veci

Na strednej škole som si myslela že si ľahko nájdem priateľov ako na základnej škole. Len že opak bol pravdou. Keďže som bola introvertkou tak hľadanie nových kamarátov bolo pre mňa o dosť ťažké. A keď som chcela zapadnúť do kolektíva musela som robiť všetko čo robili aj oni. Vyskúšala som veľa veci našťastie som mala chápavých rodičov ktorý akceptovali moje výmysly. Raz sa my na hodine náboženstva nechcelo robiť životopis. Tak som ho len stiahla a vytlačila. Samozrejme sa to učiteľke nepáčilo.

V maturitnom ročníku som si mala ísť vypýtať od psychológa papier na zľahčenie maturitných skúšok. Čo my nakoniec neuznali výnimku a inému spolužiakovi áno. Pre mojich rodičov to znamenalo nespravodlivosť. Nakoniec som skúšku dospelosti len tak tak zvládla v pohode aj bez papiera na zľahčenie. Život sa som mnou veru nemaznal a bol prísny. Po skončení strednej školy som sa rozhodla ísť na vysokú školu.

Postavenie sa na vlastné nohy

Keď som neurobila skúšky na prvý krat myslela som si že sa mi zrútil svet, keď som ich neurobila ani na druhý raz už som nevedela čo budem ďalej robiť. Rozhodla som sa odísť na rok do Brna na dobrovoľnícku službu. Bolo tam fajn ale spolužitie s ostatnými dobrovoľníkmi nebolo až také ľahké ako som si myslela. Naučila som sa aké je dôležité dohodnúť sa s ostatnými a ešte k tomu po anglicky. Boli chvíle kedy som chcela ísť domov že ma to tam nebavilo. Neskôr nastal u mňa zlom a povedala som si že to dám a vydržím do roka.

Keď som sa vrátila z Brna musela som sa sama naučiť fungovať v živote a nikto ma to nenaučil ako budem ďalej fungovať. Na úrad práce som sa musela sama zaevidovať potom som zistila že tam boli niektorý aj s rodičmi. Ďalej som si musela hľadať sama prácu čo bola do istej miery tiež pre mňa výzva. Uplatniť sa na trhu práce nebolo pre mňa ľahké. Zvlášť keď som čiastočne znevýhodnená. Ako ďalej som si musela vedieť zistiť si niektoré veci na úrade prace, ísť do banky vybaviť si účet.

Toto je môj spôsob fungovania v živote ako ja žijem a fungujem. Život sa so mnou nehral a bol prísny. Verím že som Vás článkom inšpirovala a obohatila. ☺️🙂Budem rada ak si zoberiete z neho to najdôležitejšie pre Vás.

Ak Vás zaujíma môj príbeh k samostatnému fungovaniu môžete si stiahnuť ebook zdarma .